pátek 25. května 2012

Co je vlastně vztah?

Väčšina ľudí považuje za vzťah to, čo je medzi jedným mužom a jednou ženou, občas mužom. Články prekladané pre tento web rozširujú pojem vzťah aj na niečo podobné medzi dvoma, troma, či viacerými ľuďmi. Avšak vzťahy sú tak rôznorodé, ako sú ľudia, vzťahy majú predpoklady, dôvody, podmienky. Skúsil som sa nad týmito vecami hlbšie zamyslieť a vzniklo z toho podľa slov môjho kamaráta „zamyslenie a pokus vedecko-formálne-logicky rozpitvať vzťah na jeho jednotlivé zložky, východiska a formy“.
Moja hlavná téza je, že partnerský vzťah má päť charakteristických, izolovaných znakov. Týmito znakmi sú formálnosť, exkluzivita, záväznosť, citovosť a funkčnosť. Tie som ďalej rozvinul a skúsil použiť na rozbor niektorých bežných či zaujímavých typov vzťahov.
  • Formálnosť – je to správanie smerujúce k deklarovaniu (navonok, prípadne len partnerovi) existencie určitej formy vzťahu. Typickým prejavom tohto znaku je prezentovanie sa jednotlivých partnerov ako „zadaných“, nosenie prsteňov, prepojenie svojich profilov na stránkach ako Facebook, oslavovanie spoločných výročí a podobne.
  • Exkluzivita – očakávanie a realizácia výlučnosti vzťahu v určitých jeho znakoch, aspektoch či funkciách. Najčastejšie je to v oblasti sexuality a romantických citov.
  • Záväznosť – pocit záväzku či povinnosti voči partnerovi. Prejavuje sa v spoločných plánoch a predstavách o budúcnosti, vyúsťuje v očakávanie dôvery.
  • Citovosť – prežívanie určitých špecifických emócií, typicky romantickej zamilovanosti, vášne a sexuálnej príťažlivosti.
  • Funkčnosť – napĺňanie rôznych potrieb, najčastejšie sexu, intimity, psychickej („bútľavá vŕba“) či materiálnej (živiteľ, či partner v domácnosti) opory, spoločné trávenie času, aktivity a záujmy.
Žiaden vzťah nevykazuje všetky tieto znaky v plnej miere. V každom vzťahu majú jednotlivé tieto znaky a ich konkrétne aspekty inú podobu. To, aké charakteristiky a do akej miery konkrétny vzťah spĺňa, závisí od kombinácie (najpresnejšie asi prieniku) individuálnych potrieb a predstáv daných partnerov. Ľudia intuitívne za partnerský vzťah považujú interakciu dvoch ľudí, ktorá do veľkej miery vykazuje všetkých týchto päť znakov. Takýto vzťah použijem ako východisko kategorizácie vzťahov a nazvem ho

Ideálne klasický vzťah – je spôsob cítenia a správania medzi dvoma partnermi deklarujúcimi navonok svoj vzťah, hovoria o sebe ako o „zadaných“, prípadne sú aj zasnúbení či zosobášení. Jeden od druhého očakávajú a vyžadujú a u seba dodržujú exkluzivitu v mnohých znakoch a funkciách vzťahu, hlavne sexe a romantických pocitoch. Cítia sa jeden k druhému pripútaní, zaviazaní. Počítajú jeden s druhým a so svojim vzťahom v budúcnosti, vo svojich každodenných aj dlhodobých plánoch. Navzájom sa milujú, sú zviazaní históriou a všetkým, čo okolo seba vytvorili a spojili. Trávia spolu čas, majú spoločné aktivity, debaty a v neposlednom rade žijú pravidelným sexuálnym životom.
** Dlhoročné manželstvo (partnerstvo)** – od ideálne klasického vzťahu sa odlišuje tým, že u partnerov po čase vyprchajú romantické pocity a sexuálna príťažlivosť, čoho následkom je aj strata sexuálnej funkcie vzťahu. Zvyčajne sa však v partneroch vyvinú pocity a funkcie pripomínajúce najlepších priateľov, čo spolu so zachovanou exkluzivitou znamená, že vzťah pokračuje ďalej.
Tento ideálne klasický vzťah, ktorý prípadne pretrvá a premení sa na dlhoročné partnerstvo, naozaj často existuje, pretože u väčšiny ľudí je tendencia (a pravdepodobne aj dispozícia) takýto vzťah realizovať. Jedným z dôvodov tejto tendencie je spoločenský tlak, či už internalizovaný alebo neinternalizovaný. Druhým dôvodom je príťažlivosť predstavy vzťahu bez komplikácií, ktorý dokonale napĺňa potreby partnerov a je v súlade s ich emóciami, životnými plánmi a osobnými preferenciami.
Avšak v spoločenskej realite často existujú prekážky v realizácii tejto predstavy. Tieto prekážky môžu byť subjektívne – človek má iné predstavy a preferencie ako je ideálne klasický vzťah, alebo objektívne – človek by volil takýto vzťah, ale nie je schopný nájsť partnera zdieľajúceho jeho predstavy a prejavujúceho záujem o vzťah s ním. Človek má v takejto situácii dve možnosti, buď voliť konanie smerujúce k neexistencii akéhokoľvek partnerského vzťahu, alebo vytvorenie vzťahu, ktorý sa odlišuje od ideálne klasického vzťahu. Za najsprávnejšie a najbežnejšie riešenie sa považuje

Nezadanosť – je to stav, ktorý by mal byť presným protikladom ideálne klasického vzťahu. Definuje sa skôr negatívne, absenciou interakcií s inými osobami, ktoré by mali známky partnerského vzťahu. Hlavne je to absencia formálnosti, záväznosti a exkluzivity. Bežne sa však za nezadanosť môže považovať aj vzťah, v ktorom sú znaky citovosti a funkčnosti. Napríklad človek, ktorý je do niekoho zamilovaný, avšak nič iné ich nespája, sa považuje za nezadaného.
Druhou možnosťou, ktorá sa stáva spoločensky viac akceptovanou a zrejme aj viac praktizovanou, je vzťah výrazne sa odlišujúci od ideálne klasického vzťahu. Je to situácia, kedy človek radšej volí spôsob existencie napĺňajúci jeho potreby lepšie, ako klasický vzťah, alebo za daných podmienok napĺňajúci jeho potreby najlepšie z možných variánt, aj keď by za iných podmienok volil niečo iné. Pomerne bežnou formou takéhoto vzťahu sú tzv.

Kamaráti na sex – (ne)vzťah, ktorí ľudia volia v situácii, kedy nechcú, nemôžu, alebo nedokážu mať klasický vzťah, ale cítia potrebu pravidelnej sexuálnej či intímnej aktivity. Je to riešenie, kedy človek pred abstinenciou a promiskuitou volí stáleho sexuálneho partnera, niekedy z radov kamarátov či priateľov, niekedy úplne novú osobu. Dá sa charakterizovať absenciou formality (ktorá často zachádza do opačného extrému – utajovania danej formy vzťahu), záväznosti a citovosti. Zachováva si však väčšinou veľkú mieru exkluzivity (ktorej preferencia je jedným z možných faktorov vzniku takéhoto vzťahu) a funkčnosti v iných aspektoch (kamarátstvo).
Doteraz bola reč o vzťahoch, v ktorých vystupujú dve osoby v rovnakej pozícii, čiže ktoré sú symetrické. Často sa však vyskytujú situácie, kedy sa znaky vzťahu, čiže správanie, očakávania, pocity, prežívanie a napĺňanie potrieb, u partnerov navzájom líšia, takéto vzťahy sú asymetrické. V takomto prípade je jednoduchšie nepopisovať vzťah, ale situáciu jednotlivca. Typickým príkladom môže byť
** Zamilovaný kamarát (platonická láska)** – je to človek vo vzťahu, ktorý nespĺňa formálne, ale spravidla spĺňa určité funkčné znaky. Človek je s osobou, do ktorej je zamilovaný, kamarát, alebo blízky priateľ, trávia spolu čas, majú spoločné aktivity, avšak spravidla nie sex. Zo strany zamilovaného máva takýto vzťah často aj znaky exkluzivity. Nechce a ani si nevie predstaviť, že by miloval niekoho iného, alebo mal s niekým iným sex. Druhá strana môže a nemusí o očakávaniach, pocitoch a prežívaní zamilovaného kamaráta vedieť a podľa toho sa správa. Niekto sa rozhodne priateľstvo obmedziť a vyvolať tak stratu záujmu, niekto ho úplne ukončí a niekto sa pokúša, aby pokračovalo nezmenené ďalej, poprípade situáciu druhej strany zneužíva.
Niektoré znaky vzťahu bývajú spravidla exkluzívne (zamilovanosť, formálnosť), iné môžu byť za určitých okolností viac či menej exkluzívne (funkčnosť, napríklad sex), a iné sú prakticky vždy neexkluzívne (mnohé aspekty funkčnosti, spravidla tie, ktoré sa spájajú rovnako s partnerským vťhom ako s kamarátstvom).
Táto neexkluzivita v spojení s asymetriou umožňuje často existenciu rôznych atypických vzťahových polynómov. Pomerne známym prípadom je tzv.

Otvorený vzťah – stav človeka v takomto vzťahu sa od stavu v klasickém vzťahu odlišuje spravidla len neexkluzivitou v určitých funkciách, a to v intimite a sexualite. Avšak ostáva pri ňom formalita, záväznosť a citovosť. Tie však môžu mať o niečo iné podoby. Je to spôsobené tým, že jedným z dôvodov vzniku takéhoto vzťahu je zmena v pocitoch partnerov, ktorí začínali v klasickom vzťahu. Pred zánikom vzťahu po vyprchaní romantickej zamilovanosti, alebo pred vzťahom bez sexu po zániku sexuálnej príťažlivosti zvolili možnosť, pri ktorej si vzťah zachováva všetky znaky a funkcie až na exkluzivitu v sexe, ktorej absencia im umožňuje napĺňať si stále existujúce potreby mimo vzťahu. Iným dôvodom pre vznik takéhoto vzťahu je ich uvedomovanie si neschopnosti (možno len v danom období života) byť verný jedinému sexuálnemu partnerovi, avšak nechcú viezť promiskuitný život bez stáleho partnera. Takýto vzťah býva často oveľa stabilnejší ako klasický vzťah, pretože nevytvára toľko konfliktných situácií, kedy si človek musí vyberať „medzi vzťahom a voľnosťou“. Vzťah mu poskytuje veľa hodnotných vecí, ale to, čo mu poskytnúť nemôže, si nahrádza inak.
Okolnosťou, ktorá vytvára podmienky pre vznik atypických vzťahov, je okrem iného iná než heterosexuálna orientácia jednotlivca, či jeho obdobie v živote, kedy si touto orientáciou nie je istý, poprípade iná spoločensky nie celkom akceptovaná preferencia (napríklad sexuálna deviácia). Častým príkladom je
** Gay muž (lesba, bisexuál) v hetero manželstve** je to človek, v ktorom jeho orientácia a okolité prostredie vytvára potrebu či nutnosť (dve často ťažko odlíšiteľné veci) byť zároveň v zdanlivo klasickom vzťahu, a zároveň mať jednoho alebo viac sexuálnych partnerov, či už náhodných a jednorázových, alebo charakteru kamarátov na sex. Často pritom býva ešte platonicky zamilovaný do inej osoby, alebo má takmer klasický vzťah, až na to, že ho tají. Manželstvo môže zdanlivo a často aj skutočne napĺňať všetky znaky a funkcie, ale v prípade čistého homosexuála v ňom bude chýbať láska a do veľmi veľkej miery aj sex a intimita. Takýto vzťah však môže jednému, prípadne aj obom (niekedy o tomto stave vie aj druhý partner) do veľkej miery napĺňať ich potreby, aj keď so sebou nesie veľa rizík spôsobených hlavne veľkou mierou neúprimnosti a zavádzania.
Ešte zložitejší polynóm môže vzniknúť, keď si je človek neistý svojou sexualitou, predstavami o ideálnom stave a v inak zložitom životnom období. Príkladom je ** Bisexuál (bicurious) vo voľnom vzťahu s mužom, kamarátom na sex a zamilovaný do kamarátky** – vysvetlenie asi nevyžaduje, len uistenie, že aj takéto prípady existujú.
Počas všetkých týchto úvah, a hlavne počas ich prežívania a aplikácie, som prišiel k názoru, že neexistuje objektívne dobrý ideálny vzťah. Existuje toľko ideálnych spôsobov akým človek môže prežívať svoje city a sexualitu, napĺňať svoje životné potreby a existovať v spoločnosti, koľko je na svete ľudí. Každý má svoje vlastné hodnoty a predstavy a potreby, a preto je správny ten vzťah, ktorý mu prináša čo možno najväčšie uspokojenie a ktorým čo najmenej ubližuje ostatným ľuďom.
Autor: Daniel Brvnišťan


1 komentář: